1894 (2.10.) Terezín – 1968 (20.4.) Humenné
Fotograf, spoluzakladateľ fotoskupiny pri Klube slovenských turistov a lyžiarov v Humennom.
Do Humenného prišiel v roku 1917 ako príslušník československých légií v Rusku, keď sa v Krajinskej nemocnici liečil zo zranení. Po skončení 1.svetovej vojny sa v Humennom natrvalo usadil a založil si rodinu. Po svojej svokre, fotografke Márie Dulavej, zdedil v centre mesta fotografický ateliér. 2. ateliér prevádzkoval v Michalovciach.
Ako jeden z prvých fotografov v regióne sa popri komerčnej činnosti, venoval aj voľnej fotografii. V centre jeho fotografického záujmu bola predovšetkým rodina pri rôznych udalostiach (portréty, pobyty v prírode, štylizované záznamy detí...). V rámci oficiálnych zákaziek plnil potreby a záujmy požiadaviek spoločenského charakteru – svadby, pohreby, sakrálne slávnosti, sprievody, školské výlety a absolventské fotografovania.
Jeho ateliérová tvorba v začiatkoch nesie znaky dobového štylistického prístupu, akým bol nábeh k pátosu v postoji a geste portrétovaných, v aranžovaní prostredia nábytkom, drapériou alebo ornamentálnym závesom ako secesného prvku v kompozícii. (1923. Svadobný deň, 1924. Maškarný bál, 1926.Sestry, 1925.Amor...) Minimálne v podvedomí fotografa išlo o úsilie vyrovnať sa umeleckej hodnote maľby, keď namiesto priameho záznamu skutočnosti používa rôzne ateliérové kulisy, takže snímky potom pôsobili umelo inscenovane. V rámci vývoja fotografie na prelome storočí bola túžba vytvárať umenie v intenciách súdobého maliarstva. Tak sa do fotografického obrazu premieta imitácia sentimentálnych scén a alegórií. Tento vplyv neobišiel ani periférne ateliéry, ktoré sa začali na Slovensku rozbiehať (1929.Moje deti, 1932. Do školy...).(poznámka: syn Jozef . (otec Fera, Joža, Mariána ...)(18.3.1923-26.8.1982)
Prostredníctvom výpovede potomkov máme vedomosť, že Václav Feigl absolvoval niekoľko fotografických inštruktáží a aj vlastným štúdiom objavoval nové výrazové prostriedky. Niektoré snímky tónoval do hneda, čo bola tiež jedna z ciest ako estetizovať skutočnosť.
Postupom času svoj fotografický rukopis uvoľňuje. Zobrazovaných komponuje do vzťahov, čím vzniká medzi nimi istá vizuálna komunikácia. Mierny úklon hlavy a úsmev smerujú do civilnejšieho a autentickejšieho výrazu (1937. Portrét). Vychádza z ateliéru a postavy včleňuje do prirodzeného prostredia krajiny, dvora či ulice. Požiadavka dokumentácie významnej udalosti ho priviedla k reportážnemu spôsobu vyjadrenia deja vo viacerých sekvenciách. Bola to výzva na zmenu v pracovnom prístupe. (Okolo 1928, Rodinný výlet, Okolo 1927. Siesta.. 1939. Popoludnie...). Dochované fotografie z rodinného archívu jeho vnuka Františka sú dokladom, že sa dokázal tvorivo vysporiadať s akoukoľvek témou.
Václav Feigl bol spoločenský človek a rád svoje poznatky a skúsenosti odovzdával mladším s cieľom, aby vo fotografii pokračovali svojou cestou. Neváhal zasvätiť do fotografického remesla mladších Humenčanov Arnošta Kardoša a Ladislava Töröka, ktorých povzbudzoval k založeniu vlastných fotografických ateliérov. Takto sa v medzivojnovom období v Humennom vytvorili predpoklady pre rozvoj fenoménu fotografie nielen ako prostriedku s významom niesť informáciu ale aj ako nositeľa sociálneho a záujmového diskurzu.
Mária Mišková
portrét Václava Feigla
Zľava doprava: Ladislav Török, Václav Feigl, Arnošt Kardoš, 1931
